Poobedná úvaha

Autor: Karola Pavlíková | 23.3.2013 o 14:33 | (upravené 28.9.2013 o 22:54) Karma článku: 22,11 | Prečítané:  1744x

Platiť 40 rokov hypotéku na dvojizbový byt – to  je také slovenské. Vycikať sa do pivnice, zdemolovať bytovku a žiadať novú – to je také... rasistické. Včera som si prečítala túto vetu. A nemyslím na reklamu, ktorá priniesla tak často používanú vetu „to je také slovenské“.

 

Máme hypotéku. Po polroku bojov a dokazovania, že živnostník nekradne, naozaj zarába a neni ani inak vážne narušený sa nám to podarilo. Dlho nám trvalo kým sme sa k tomu s priateľom odhodlali, 30 rokov je predsa dlhá doba a treba si to poriadne zvážiť. Ale keďže sa nám nechcelo vyhadzovať peniaze oknom na podnájom a krabica pod mostom by ma asi zunovala s prvými mrazmi, rozhodli sme sa.

Moje všeobecne známe pozitívne myslenie je však odvtedy trochu narušené a začala som žiť v strese. Zmenil sa nám životný štandard, keďže počítame každý cent. Bojím sa, že stratíme zákazky a nebudeme mať peniaze. Pretože v tomto štáte je bez známosti ťažké získať nové, takisto ako robotu. Ale nejako bude, hovoríme si, a stále sa usmievame. Máme predsa byt, máme kde bývať.

No späť k tej prvej vete. Áno keď vidím v TV ľudí, ktorí podľa mňa IQ ani nemajú a vidím ako si ničia to, čo im štát dáva, je mi do plaču. Keď im dá štát aj tak nové, hraničí to u mňa so zúfalstvom. Keď sa to veľmi snažím pochopiť, tak si čítam blogy a stránky rôznych organizácii. Treba ich pochopiť. Treba im dať priestor. Treba im dať príležitosť. Treba sa im venovať. Treba im pomáhať. A tu začínam byť zúfalá ešte viac.

Minule som v lekárni pred seba pustila deduška, ktorý ledva stál na nohách. Pokorne sa na mňa usmial a povedal, že on má dosť času, že ja sa určite ponáhľam do práce. Čoby nie, ale v danej chvíli som nechcela iné, len ho pustiť. A napadli ma tie vety. Tie, ktoré hovoria všetci, ktorí sú schopní označiť ma za rasistu. Len preto, že nepodporujem a nemienim podporovať ľudí, ktorí si aj tak všetko zničia? Ktorí pľujú, nadávajú a ja sa ich vlastne bojím? A kto pomôže tomu dedkovi, na ktorom bolo vidieť, že ledva prežíva a ráta každý cent? Lieky alebo chlieb? Kto mu zaplatí čo len jedno nájomné? Som si istá, že jedno zaplatené nájomné by mu uľahčilo život aj na pár mesiacov.

A preto tvrdím, označujte si ma za rasistu. Ja ale budem pomáhať ľuďom, ktorí už nemajú silu pomôcť si sami. Takí, ktorí celý život robili a dôchodok im nestačí ani na náklady. Takým, na ktorých tento štát akosi zabúda. Takým, ktorí nemajú silu kričať do telky, aké to majú ťažké.

A aj takým, ktorí volia toho milého súdruha, pretože nemajú peniaze na počítač, pripojenie a s tým spojené uvedomenie si, kedy a ako by mohol tento štát správne napredovaťJ

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme


Už ste čítali?