O otcovi

Autor: Karola Pavlíková | 17.6.2013 o 15:40 | (upravené 16.8.2013 o 10:55) Karma článku: 8,11 | Prečítané:  430x

Včera bol Deň otcov. Ja tento deň vnímam každý rok. A po včerajšku mám pocit, že ho začali vnímať aj ostatní. Možno to bude vďaka jednej sušienkovej reklame, ale nech je to vďaka hocičomu, konečne sme si ho všimli všetci. Alebo aspoň viacerí.

Určite neoslavujem a nesledujem všetky možné sviatky a dni, ktorých nájdeme v kalendári každý deň aj niekoľko. Sú ale dni, ktoré si rada pripomeniem odovzdaním maličkosti človeku, ktorého mám rada.

Deň matiek je všeobecne chápaný ako významný deň. Ako príležitosť k vyznaniu našej lásky k mame. Ono je to asi dané odjakživa - dieťa prilipne k maminke a otecko zarába. Takýto systém funguje vo väčšine normálnych slovenských rodín. A otecko svoj záujem o dieťa doháňa cez víkend alebo vôbec. Štandardne sa v takomto systéme nenájde štrbina. Veľakrát si však deti - či už v skoršom alebo neskoršom veku - neuvedomujú, čo pre nich znamená otec - ten, ktorý nosí domov peniaze a sem tam sa s mamou háda. Myslia si, že ich otec nemá až tak rád, lebo vždy im zavolá len mama. A pokiaľ nenastane nejaký zlom, tak to tak aj ostatne a väčšinou sú všetci spokojní.

Vyššie napísané je asi veľmi zovšeobecnené a nemám v úmysle venovať sa problematike prerozdelenia rolí a úloh v rodine, lebo každá rodina je špecifická niečím iným. V našej rodine to však bolo presne tak. Nič nám nechýbalo a moje detstvo bolo veľmi šťastné. U nás však ten zlom nastal. Keď tragicky zomrela naša mamina môj žiaľ sa znásobil zistením, že otca až tak nepoznám. Bol pre mňa cudzí. Len úplne matne som si spomínala na chvíľky z útleho detstva. Po citovej stránke s nami všetko riešila len mama a ja som ako pubertiačka zostala stratená a sama. Lebo mne bolo „šumafuk" ako ma otec ľúbi, ja som potrebovala bútľavú vŕbu. Tú moju najlepšiu kamošku, mamu. Už len kúpa obyčajnej „podprdy" sa stala pre mňa nočnou morou - otec to úplne "zabil", keď mi na moju požiadavku odpovedal pohľadom a vetou - „a načo ju ty potrebuješ?". Dnes sa na tom smejem, ale vtedy to mojim komplexom moc nepridalo. To je len jeden z mála (dnes už úsmevných) rozhovorov:).

Prečo to ale píšem? Časom sme si k sebe s otcom našli cestu. Keď mám byť však úprimná, trvalo to takmer 10 rokov. Niekto niekedy povedal - všetko v živote má svoj význam. Nestotožňujem sa s tou vetou úplne, ale ja by som bez našej tragédie zrejme nikdy nezistila, aký je môj otec fasa chlap. Porobili sme obaja kopec chýb a tá cesta bola dlhá, ale dnes môžem tvrdiť, že je nielen otcom, ale aj mojím veľmi dobrým kamarátom. Niekým, u koho mám vždy otvorené zadné vrátka. Niekým, o kom viem, že napraví moje chyby, keď sa pošmyknem. Niekým, kto z dvoch predpubertálnych polosirôt vychoval normálnych a milých ľudí, aj keď tento „job" prevzal pomerne neskoro.

Aj preto som veľmi rada (a ďakujem sušienkam a ich reklame), že si tento rok sviatok otcov uvedomilo viac ľudí. Mama je najdôležitejším človekom pre dieťa a tá moja bola pre mňa dokonalou. Toto isté však môžem tvrdiť o svojom otcovi a som šťastná, že existuje. Otec má takisto ako mama nezastupiteľné miesto v živote dieťaťa a dokáže byť jej prípadnou plnohodnotnou náhradou. Želám všetkým deckám, aby náhradou nikdy nemusel byť a všetkým mamám - ak to je čo len trochu možné - aby mu ten priestor tak či tak vytvorili:).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?