Máme hypotéku. Po polroku bojov a dokazovania, že živnostník nekradne, naozaj zarába a neni ani inak vážne narušený sa nám to podarilo. Dlho nám trvalo kým sme sa k tomu s priateľom odhodlali, 30 rokov je predsa dlhá doba a treba si to poriadne zvážiť. Ale keďže sa nám nechcelo vyhadzovať peniaze oknom na podnájom a krabica pod mostom by ma asi zunovala s prvými mrazmi, rozhodli sme sa.
Moje všeobecne známe pozitívne myslenie je však odvtedy trochu narušené a začala som žiť v strese. Zmenil sa nám životný štandard, keďže počítame každý cent. Bojím sa, že stratíme zákazky a nebudeme mať peniaze. Pretože v tomto štáte je bez známosti ťažké získať nové, takisto ako robotu. Ale nejako bude, hovoríme si, a stále sa usmievame. Máme predsa byt, máme kde bývať.
No späť k tej prvej vete. Áno keď vidím v TV ľudí, ktorí podľa mňa IQ ani nemajú a vidím ako si ničia to, čo im štát dáva, je mi do plaču. Keď im dá štát aj tak nové, hraničí to u mňa so zúfalstvom. Keď sa to veľmi snažím pochopiť, tak si čítam blogy a stránky rôznych organizácii. Treba ich pochopiť. Treba im dať priestor. Treba im dať príležitosť. Treba sa im venovať. Treba im pomáhať. A tu začínam byť zúfalá ešte viac.
Minule som v lekárni pred seba pustila deduška, ktorý ledva stál na nohách. Pokorne sa na mňa usmial a povedal, že on má dosť času, že ja sa určite ponáhľam do práce. Čoby nie, ale v danej chvíli som nechcela iné, len ho pustiť. A napadli ma tie vety. Tie, ktoré hovoria všetci, ktorí sú schopní označiť ma za rasistu. Len preto, že nepodporujem a nemienim podporovať ľudí, ktorí si aj tak všetko zničia? Ktorí pľujú, nadávajú a ja sa ich vlastne bojím? A kto pomôže tomu dedkovi, na ktorom bolo vidieť, že ledva prežíva a ráta každý cent? Lieky alebo chlieb? Kto mu zaplatí čo len jedno nájomné? Som si istá, že jedno zaplatené nájomné by mu uľahčilo život aj na pár mesiacov.
A preto tvrdím, označujte si ma za rasistu. Ja ale budem pomáhať ľuďom, ktorí už nemajú silu pomôcť si sami. Takí, ktorí celý život robili a dôchodok im nestačí ani na náklady. Takým, na ktorých tento štát akosi zabúda. Takým, ktorí nemajú silu kričať do telky, aké to majú ťažké.
A aj takým, ktorí volia toho milého súdruha, pretože nemajú peniaze na počítač, pripojenie a s tým spojené uvedomenie si, kedy a ako by mohol tento štát správne napredovaťJ
